Z pohľadu ryterského hradu...
Keď v roku 1831 Żegota Pauli, vlastivedec a nestor poľskej etnografie, kráčajúc cestou uprostred najkrajšej krajiny zazrel pozostatky hradu v Rytre, napísal: Sú situované na skalnatom vrchu, popod ktorý tečie šumiaci Poprad. Veža kruhová, dosť vysoká, vyčnieva spomedzi sutín; na spodku boli kedysi ťažké žaláre. Naokolo vidno stopy mocných stavieb, v múroch zarastených húštinou, ešte kde tu vidno stopy po vytesaných dverách a oknách. Ako sa zdá, tento hrad slúžil viac na obranu ako na prepych . Poloha hradu je skutočne čarovná. Kopcovitú vyvýšeninu, na ktorej bol postavený, obklopujú malebné zalesnené pahorky prevyšujúce hrad. Zo severu, a najmä zo západu úbočia strmo klesajú ku doline. Južný, miernejší svah, šikmo pretína cesta, ktorá vedie na hrad. Z východu sa kedysi v zníženine sedlového tvaru, oddelenej od pevnosti priekopou, nachádzalo predhradie. Samotný hrad zaberá malý priestor na samom vrchole.

Nemecky znejúci názov – pôvodne sa písal Ritter, dáva tento objekt do súvisu s obdobím vlády Václava II., to znamená s prelomom 13. a 14. storočia. Avšak už kronikár Jan Długosz sa snažil dokázať jeho poľský pôvod konštatovaním, že tento názov priľnul k pevnosti približne v roku 1244, kedy sa tam prechodne usadili nemeckí lúpežní rytieri. Do dejín vstúpil hrad v časoch Vladislava I. Lokietka, keď v roku 1312 tento panovník povolil miestnym rehoľným sestrám klariskám výber cla prope castrum Ritter ( v blízkosti hradu Ritter ), a v roku 1331 daroval mešťanom Sącza les ultra Rither castrum, čiže mimo hradu Ritter. V Liber beneficiorum dioecesis cracoviensis, to znamená v Knihe platov krakovskej diecézy, Jan Dlugosz uvádza, že hrad bol vo vlastníctve Piotra Wydžgu, erbu Janina, od ktorého ho mal prevziať Lokietok. Piotr Wydžga bol neobyčajnou osobnosťou. Bol správcom sądeckého územia, okrem Rytra vlastnil ešte hrad Čorštyn (Czorsztyn) a Lemiesz. V istom momente svojho života sa rozhodol skoncovať so svetským životom a vstúpil do rádu Najsvätejšej Panny Márie, všeobecne známeho pod názvom križiaci. Avšak kým sa tak stalo, Wydžga celé roky dobýval zlato v regióne Rytra a Łącka, a získaný drahý kov zakopával na horách. Keď zomieral, zanechal vraj u sądeckých klarisiek pokyny, ako nájsť poklad. Zverejnil ich kronikár Dlugosz v Liber beneficiorum, kde uviedol obsah záznamu v latinčine a v poľštine.

V skutočnosti bol hrad v rukách držiteľov - nájomcov kráľovského majetku (lat. tenutarius). Približne v roku 1420 Vladislav Jagielo daroval Rytro Toporczykowi, Petrovi z Pisarz. Hrad bol vo vlastníctve jeho potomkov, ktorí prijali meno Ryterský, do začiatku 16. storočia, kedy jeho správu prevzal Peter (Piotr) Kmita (1477-1553), pán Wiśniczký, jedna z najbohatších a najvplyvnejších osôb v Poľsku. Približne v polovici 16. storočia hrad zhorel za neobjasnených okolností. Posledný nájomca (tenutarius), Stanislav Garnysz, námestník stolníka (podstoli) kráľa Zygmunta Augusta, ktorý zomrel v roku 1587 nepodnikol nič pre to, aby prinavrátil objektu náležitý stav. Tajomník Petra Kmity, Marcin Bielski, v satire o hradných múroch Rytra Sąd niewieści (Ženský úsudok) vydanej v roku 1586 napísal, že sú staré, schátrané. Nevedno však, prečo miestna tradícia prisudzuje zničenie pevnosti až Jurajovi Rákocimu (1657), hoci rovnako písomné, ako aj archeologické pramene jasne uvádzajú obdobie okolo polovice 16. storočia.

Hrad vznikal postupne. Najprv postavili z miestneho pieskovca vežu cylindrického tvaru. Jej múry mali pri základoch trojmetrovú hrúbku a vchodový otvor sa nachádzal vo výške takmer 6 m nad úrovňou hradného nádvoria. Pôvodne sa bolo možné dostať do veže po rebríku, neskôr - z dreveného priedomia pri hradbe. Spočiatku ju obopínali drevené opevnenia, a až neskôr postavili v jej priamej blízkosti hradby, otvorené zo západnej strany, kde je svah najstrmší. Prístup sa vtedy nachádzal v juhozápadnom nároží. Rozdiel v úrovni prahu brány a nádvoria vyrovnávala pasáž s naklonenou rovinou, ktorá sa tiahla popri južnom múre. Zrejme po požiari v 16. storočí k hradu pripojili časť svahu zo západnej strany. Vtedy vybudovali riadne hradby zasadené v strope skaly, a získané nové územie zasypali sutinami a zvyškami zhorených stavieb. Na mieste dávnej brány postavili novú, a priestor pred bránou spevnili kamením. Na hradné nádvorie viedla, tak ako predtým, pasáž s naklonenou rovinou. V 15. storočí hrad pohltil požiar. Archeológovia, ktorí už niekoľko rokov pracovali na hrade, našli jeho stopy – s hrubou vrstvou zhoreniny, pomocou ktorej spolu so sutinami opäť vyrovnali nádvorie. Hrad, obnovený nepochybne v neskorogotickom slohu, obopínala hradba s nepravidelným pôdorysom, podobným predĺženému trojuholníku, zaokrúhlenému na východnej strane. Zo západnej strany sa v línii hradieb nachádzala dvojtraktová obytná budova s otvormi na strieľanie namierenými smerom k Popradu. Naďalej fungovala veža priliehajúca k obvodovému múru. Vo východnej časti, ktorú uzatváral zaokrúhlený múr, sa nachádzala tzv. ostróża - bašta, ktorá slúžila na ostreľovanie predpolia hradu od strany podhradia. Počas archeologického výskumu tam našli úlomok hlavne strelnej zbrane neurčitého typu. Medzi vežou a múrom bašty pravdepodobne stáli drevné šopy. Tu sa tiež mohli nachádzať budovy patriace ku kuchyni. Z juhovýchodu pristavili k obvodovému múru veľkú pravidelnú budovu brány, podopretú zo strany svahu štyrmi mohutnými vzperami, ktoré sa zvažovali hlboko dolu do úbočia. Monumentálne podpery tvorili zároveň piliere drevenej rampy, ktorá viedla k predbrániu, oddelenému od prahu hlbokou priekopou. Priestor pred bránou bol spojený s bránou pomocou padacieho mosta. Doteraz nebola objavená studňa či cisterna, nie je teda známe, akým spôsobom zásobovali hrad vodou. Tento hrad sa nevyužíval dlho. Vyhorel približne v polovici 16. storočia. Už ho neobnovili a ponechaný svojmu osudu postupne chátral. Avšak vďaka tomu, že po požiari už v ňom nikto nebýval, sa vo vrstvách zhoreniska zachovali mnohé predmety z jeho vybavenia, o. i. sada pántov a visací zámok ku hlavnej zámockej bráne.

Miestni rozprávajú, že sa v podzemí hradu nachádzajú poklady, ktoré podľa jednej legendy stráži čert (bes), ktorý sa zjavuje v podobe kohúta, a podľa inej duch dávneho správcu Marcinka, ktorý vyhadzuje zlato pre poctivých a kamene pre podvodníkov. Samozrejme jestvuje aj legenda o priechode z hradu do obce Nawojowa. Či je na týchto legendách zrnko pravdy, môžu odpovedať jedine archeológovia. V súčasnosti, vďaka zabezpečujúcim prácam, hrad Ryter čoraz viac pripomína ten spred požiaru w 16. storočí.