Z pohľadu kamenického hradu ....
Keď hľadíte na kamenický hrad zo strany dediny, musíte vysoko zdvihnúť hlavu. Pozostatky múrov postavených z drobného, dnes už zosiveného vápenca, ktoré sa črtajú na pozadí neba, ničím nenaznačujú jeho ohromné rozmery. Hoci je to z hľadiska veľkosti druhý hradný komplex na Slovensku, je ťažké si to teraz predstaviť. Pevnosť zaberala dve susediace skalné bralá spojené pretiahnutým hrebeňom a rozľahlú zníženinu, ktorá sa nachádza nižšie. Na severnej strane, kde je prístup veľmi mierny, bol hrad chránený valom a priekopou. Kamenný hrad na holom brale musel vzbudzovať dojem monolitu. V období svojej slávy vyzerala Kamenica, ktorej maďarské meno bolo Tarkö, určite impozantne. V dnešnej dobe toto miesto poskytuje predovšetkým nádherný výhľad. Z nižšieho brala takmer nevidno súčasnú zástavbu a kam až oko dovidí, rozprestierajú sa neobývané, zelené priestranstvá s osídlenými miestami, ktoré sa nejasne črtajú na horizonte.

V písomných prameňoch sa hrad poprvýkrát spomína v roku 1306 ako castrum Thorkou. Samotný názov Kamenica je ale starší. Roku 1270 sa spomína ako lovný revír uhorských panovníkov siahajúci až ku hraniciam s Poľskom. Pravdepodobne sa vtedy v Kamenici nachádzal nejaký objekt, kde sa uchýlil kráľ po poľovačke, keďže najbližší - šarišský - hrad sa nachádzal príliš ďaleko.

Kráľ Štefan V. (1270-1272) daroval kamenické majetky synom saského rytiera Dietricha. Dôsledkom niekoľkonásobných výmen medzi Dietrichovými dedičmi a dedičmi iného saského rytiera – Rüdigera, v roku 1296 si Kamenicu a Červenicu rozdelili synovia Rikolfa I. – Kokoš a Ján. Od nich pochádzajú slávne rody Berzeviczovcov (Brezovických) a Tarczayovcov (Torysských), ktorých osudy sa neraz splietali s poľskými dejinami. Kamenica bola až do polovice 16. storočia v rukách posledných menovaných. Roku 1438 sa hradu, počas bojov o uhorský trón, na krátky čas zmocnili prívrženci kráľovnej Alžbety. V roku 1456 sa ho pokúšali dobyť bratrícke vojská, ale ich útok sa podarilo odraziť. Roku 1532 musela vdova po Mikulášovi Tarczayovi, ktorý padol v bitke pod Moháčom (1526), Dorota Bánffyová, odovzdať hrad Jeremiášovi Laskému. Laský, ktorý mal postavenie župana spišského komitátu, ho mal v držbe do roku 1540, kedy sa vďaka manželstvu Doroty s Matejom Lobockým, vnukom Laského, vrátil do rúk Tarczayovcov. Poslednou majiteľkou hradu Kamenica, a zároveň poslednou z rodu, bola Anna Tarczay, manželka Juraja Drugheta z Humenného, ktorý sa počas sprisahania proti Habsburgom pridal na stranu Zápoľovcov. Víťazné habsburské vojská začali obliehanie hradu, ktorý mal už vtedy zastaraný systém opevnení. Hrad bol dobytý 16. júla 1556 v dôsledku ostreľovania z diel dovezených zo Zborova, Šariša a Levoče. Annine majetky spolu so zničeným hradom získali stúpenci Maximiliána Habsburga – rodina Dessewffy. Noví majitelia upustili od rekonštrukcie objektu, ktorý sa vplyvom času pomaly rozpadával, a ďalší vlastníci – Tahyovci – v roku 1816 zbúrali ešte zachovalé hradby, a materiál z múrov, ktorý takto získali, použili na výstavbu liehovaru v neďalekej Lúčke, čím urýchlili úplnú skazu objektu.

Najstaršia zástavba hradu sa nachádza na vyššom, západnom brale. Bola tu murovaná kruhová veža s výškou 4-5 poschodí a dvojkrídlová obytná budova postavená pravdepodobne v gotickom slohu. Bola obkolesená hradbami vybudovanými na pôdoryse nepravidelného trojuholníka. Po roku 1275 hrad rozšírili o východnú časť, kde vznikla ďalšia obytná budova, tvoriaca zároveň obranný múr, a ktorú prestavali v renesančnom období. V západnej časti nádvoria hradu vysekali do skaly cisternu na pitnú vodu, ktorej zapadnuté pozostatky sú viditeľné ešte dnes. Mimochodom, hrad nemal problémy s prísunom vody, pretože okrem cisterny, do ktorej privádzali vodu vodovodom spod hradu z miesta nazývaného „panské studne”, sa na úrovni valu nachádzali studničky, ktoré sú funkčné až doteraz. V časoch husitských vojen postavili zo západu a východu zemné valy, na ktorých v 16. storočí vybudovali nový obranný prstenec a tri murované a jeden zemný rondel.

Časť, spájajúca dva „kužele”, klesajúca približne 12 m pod vyvýšeninu, chránia čiastočne zachované hradby. Z južnej strany sa naproti tomu nachádzal podperný múr, ktorý podopieral niekoľkometrové, hlinené násypy, vyrovnávajúce povrch nádvoria. Najmladším prvkom opevnenia bola bašta v tvare podkovy pristavená k severnej časti hradieb v neskorom stredoveku. Nie je vylúčené, že plnila funkciu barbakánu, ktorý strážil prístup do hradu. Nižšie pod hradom sa nachádzali dva, dokonca možno aj tri fortifikované predhradia. Avšak existencia tzv. druhého nie je jednoznačne potvrdená. Polohu prvého z nich určili na terase, ktorá sa nachádza nižšie pod hradom na severovýchode. Bolo ohradené hradbami s dvomi baštami – mnohouhlovou a kruhovou. Tzv. tretie, veľmi rozľahlé, sa nachádzalo v sedle medzi východným najvyšším miestom chrbta a ďalším, nižším od neho, skalným bralom. Na dĺžku meralo 157 metrov a na šírku 43 m. Zo severu ho chránili mohutné hradby, na koncoch ktorých postavili bašty. Z južnej strany tvoril účinnú prekážku veľmi strmý svah a neboli tam opevnenia. Zo severovýchodu a zo severu uzatvárali prístup k hradu: priekopa s hlbokou 5 metrov a širokou 21 m a vonkajší val, ktorého šírka koruny sa na niektorých miestach v dnešnej dobe blíži k 4,5 m.

V zrúcaninách hradu našli celý rad predmetov o. i. z pozláteného bronzu, bronzu a mede (knižné kovanie, aplikácie, pracky, kovanie zakončení opasku, gombíky, zápinky, prstene, podstavec svietnika alebo kalicha), z olova (gule, korálky, krížik, ozdobné nity, plomby) a zo železa (klince, petlice, kľúče, nože, pracky, úlomky ostrôh, sekery, krompáč, delové gule, podkovy).

V súvislosti s Kamenickým hradom nesmieme zabudnúť na dojímavý príbeh, ktorého bol - podľa legendy - svedkom. Je to príbeh nešťastnej lásky syna hradného pána a krásnej a dobrej dedinčanky, Helenky. Na ceste k ich šťastiu stál neľútostný otec. Zaľúbený, ale bezmocný mládenec z panského rodu si musel vziať za ženu susedovu dcéru, ktorá sa mu vyrovnala pôvodom, a Helenke ostali jedine oči pre plač a spomienky.