Z pohľadu plavečského hradu ...
Už na slovenskej strane, nad údolím Popradu, stoja pozostatky jedného z najstarších šarišských hradov, nazývaného po slovensky Plaveč, po poľsky Pławiec, a po maďarsky Palosca. Kopce Sądeckého Beskydu a Levočských vrchov, ktoré ich obklopujú, nádherne rámujú v dnešnej dobe úplne zanedbanú zrúcaninu. Zanedbané ľuďmi, ale nie prírodou – zeleň vniká do každej štrbiny v múroch a zakrýva to, čo už prikryla zem. Toto rozbujnené rastlinstvo spôsobuje, že je toto miesto neobyčajne čarovné a napriek stavu hradiska nepôsobí depresívne.

Podľa tradície sa názov hradu a obce ktorá sa nachádza nižšie, odvodzuje od altajského kmeňa Polovcov (Plavcov), známych tiež pod názvom Kumáni, ktorých uhorský kráľ Bela IV. usídlil v 13. storočí v páse pohraničia, aby strážili hranice.

Plaveč bol pôvodne kráľovský majetok. Prvá zmienka o tejto obci v historických prameňoch pochádza z roku 1269, kedy ju Bela IV. vymenil za iné majetky na Liptove. Hrad postavili na strategicky dôležitom mieste, kde sa zbiehajú doliny Torysy a Popradu, aby strážil brod na Poprade, cez ktorý viedla cesta do Poľska.

Na mieste gotického hradu, ktorý dal vybudovať rytier Dietrich zo Spiša alebo jeho syn Arnold, sa pôvodne nachádzala kamenná veža, hoci na takom strategicky dôležitom mieste sa zaiste už v 12. storočí musela týčiť nejaká, pravdepodobne drevená, strážna veža. Počas krátkeho obdobia boli plavečské usadlosti majetkom krakovského biskupa Jana Muskate, ktorý mal v držbe tiež neďalekú Muszynu. Biskup ich nadobudol výmenou za zásluhy pre kráľa Vladislava V., u nás známeho ako Václav III. V rokoch 1323-1366 na prianie kráľa bol Plaveč v rukách rodu Drugethovcov. Po vymretí rodu dal kráľ Žigmund Luxemburský (1387-1437) plavečské majetky spolu s pevnosťou do držby Bebekovcom. Roku 1449 sa hradu zmocnili bratríci na čele s vodcom Petrom Aksamitom, ktorí ho mali vo svojej moci až do jeho smrti v roku 1458. Krátko na to Imrich Zápoľský (Zapolya) vyhnal bratríkov z hradu, a kráľ mu na dôkaz vďaky daroval hrad a k nemu patriace majetky. Roku 1505 sa prostredníctvom výmeny stal vlastníkom plavečských majetkov Michal Horváth z Lomnice. Horváthovci, vo vlastníctve ktorých bol hrad do polovice 19. storočia, sa podľa mena usadlosti začali písať Palocsayovci. Niekoľkokrát vykonali rozsiahlejšie stavebné úpravy hradu, aby mu dodali charakter pohodlného sídla podľa súčasnej módy. Najprv zmenili gotický hrad na renesančný palác, a v 17. storočí, za vlády Ferdinanda Paloscaya, zašli stavebné úpravy tak ďaleko, že hrad stratil svoj obranný charakter. Toto ho zachránilo pred zbúraním v zmysle nariadenia cisára Karola VI. z roku 1715 o demolácii všetkých stavieb, ktoré mali charakter obrannej pevnosti. Avšak pri ďalších stavebných úpravách z roku 1830 bola narušená statika múrov natoľko, že Paloczayovci museli hrad z bezpečnostných dôvodov opustiť. Roku 1856 opustený hrad postihol ničivý požiar, v nasledujúcom roku zomrel bez potomkov posledný z Horváthovcov-Palocsayovcov. Noví majitelia neprejavili záujem o rekonštrukciu zhoreného objektu. Viac ako 150 rokov hrad, o ktorý sa nikto nestaral, chátral. Renovačné práce, začaté v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, tento proces nezastavili. Nakoniec ich aj tak museli prerušiť kvôli nedostatku finančných prostriedkov.

Najstarším hradným objektom bola obytná veža s rozmermi 9 x 8 m, vybudovaná na najvyššom mieste vrchu, ktorej múry dosahovali približne trojmetrovú hrúbku. Bola pohltená renesančnou zástavbou, podobne ako gotický hrad. Dvojposchodový renesančný palác postavili na pôdoryse obdĺžnika s polkruhovými baštami v nárožiach. Opis z roku 1644 udáva, že komplex pozostával z veže, nového paláca, v ktorom sa nachádzali reprezentačné krídlo, panský dom aj kuchyňa, z kaplnky, starého paláca a dvoch bášt: kruhovej a polkruhovej, ktoré flankovali prístup do hradu. Pod hradom sa nachádzal veľkostatok, tzv. majer.

Ešte na prelome 19. a 20. storočia vyzeral hrad impozantne, hoci už mu chýbali strechy. Múry paláca rozpárané vysokými oknami sa zachovali v plnej výške, a na jednej z bášt sa zachovali zvyšky renesančnej atiky. V 20. storočí, po tom, ako sa zrútila veľká časť palácovej steny, prišiel o svoju charakteristickú siluetu. V dnešnej dobe vyčnievajú spomedzi bujnej zelene neveľké úseky múrov, nad ktorými čnejú pozostatky dvoch polkruhových nároží paláca s typickými veľkými okennými otvormi. Je ich zrútenie iba otázkou času? Dúfajme, že nie.